7 znaků obrácení - shrnutí

Zhrnutie znakov

1. Nastalo skutočné pokánie - skrúšené a zdrvené srdce sa spolieha na Božie milosrdenstvo a milosť.

2. Svitlo nové chápanie Božieho slova a podriadenie sa jeho autorite.

3. Objavilo sa silné povedomie príslušnosti a pripojenia k Božiemu ľudu, podľa čoho aj vieme, že sme prešli zo smrti do života.

4. Ukázala sa nádherná nová schopnosť modliť sa, vrátane chvál a duchovných prosieb. Na modlitby prichádzajú odpovede.

5. Človek dostal nové srdce, ďalej tiež novú radosť, charakter, chute a túžby, pretože došlo k oslobodeniu veriaceho od sveta a teraz je nasmerovaný k Božím veciam. Novým srdcom sa začína proces posvätenia, ktorý sa prejavuje túžbou poslúchať Pána a páčiť sa mu.

6. Svätý Duch umiestnil do srdca Boží pokoj a počiatočné vedomie prináležania Bohu (uistenie).

7. Útoky Satana teraz prichádzajú v podobe nových pokušení, pochybností a úzkostí. Začal sa duchovný boj.

Objavujú sa znaky obrátenia súčasne?

Početné príklady obrátenia v Biblii nás vedú k vedomiu, že obrátenie je z ľudského pohľadu niekedy náhla skúsenosť a inokedy zase predĺžený proces. Duchovné svetlo a porozumenie bude možno svitať postupne, paralelne s tým, ako je hriešnik usvedčovaný. Srdce možno prejde zdĺhavou krízou ešte predtým, než nastane podmanenie každého odporu a hriešnik sa pokorí pred Pánom. Z tohto dôvodu nemusia byť prvé modlitby pokánia, ktoré sa hľadajúci človek modlí, ani zďaleka uspokojivé pre slávneho Skúmateľa sŕdc. Preto často môže nasledovať ďalšie obdobie usviedčania a hľadania predtým, než príde okamih, v ktorom sa hľadajúci hriešnik znovuzrodí vedomý si toho.

Niektoré znaky milosti sa môžu objaviť v priebehu úvodnej fázy pôsobenia Ducha v srdci. Všetky však naplno zažiaria, až keď sa temnota naplno premení na svetlo, vina na odpustenie a smrť na život.

Ako majú tieto znaky používať kresťanskí pracovníci?

Je očividné, že aplikovanie znakov, ktoré sprevádzajú obrátenie, nás ochráni, aby sme hľadajúcemu človekovi neposkytli unáhlené uistenie o spasení, čo je najslabšou stránkou moderného „rozhodnizmu"¹. Kazatelia na evanjelizačných zhromaždeniach až príliš často presviedčajú ľudí, aby urobili bezbolestné rozhodnutie alebo prijali evanjelium čisto len súhlasom rozumu. Ak poslucháči zareagujú, okamžite ich ubezpečia o spasení, veľa ráz bez ohľadu na to, čo prežívajú. Predstavme si teraz, že kazateľ alebo nejaký iný služobník evanjelia dôrazne uistil hľadajúceho človeka, že jeho duša je spasená. Urobil tak nehľadiac na to, že preto neexistuje žiadny solídny dôkaz. Pre účely nášho príkladu takisto predpokladajme, že i keď je tento náš hľadajúci človek relatívne úprimný, Pán mu zatiaľ neumožnil vedome prežívať požehnanie z nového narodenia, keďže učinil len povrchné pokánie. Ak v ňom však Duch pracuje, potom vo vhodnej chvíli spôsobí v srdci tohto hľadajúceho človeka oveľa hlbšie znepokojenie nad hriechom, výsledkom čoho bude aj zmysluplnejšie pokánie. V tomto našom prípade však neprimerané ubezpečovanie zo strany kazateľa evanjelia môže vážne zasiahnuť do pokroku hľadajúceho, keďže sa začne domnievať, že už je spasený.

S postupom času sa tiež môže stať, že ako plynú dni, hľadajúci človek z nášho príkladu sa začne trápiť, prečo v jeho živote nenastala žiadna zmena. Pribudne tým ďalší problém. Kazateľ či duchovný poradca trval na tom, že došlo k obráteniu a tým najdogmatickejším spôsobom mu oznámil, že nič viac nie je potrebné. Bolo mu povedané, že sa stal obráteným človekom, či už niečo prežíval alebo nie. Následkom toho zachváti tohto hľadajúceho človeka veľký zmätok, stratí všetku dôveru v človeka, ktorý mu duchovne radil, a načas možno aj v posolstvo evanjelia.

Poučenie spočíva v tom, že zakaždým, keď pomáhame hľadajúcim, musíme vymedziť zasľúbenie spasenia presne tak, ako ho vymedzuje Božie Slovo - „ak budete… hľadať Hospodina… nájdeš, keď ho budeš hľadať celým svojím srdcom a celou svojou dušou". Najdôležitejšie a rozhodujúce sú v tomto prípade slová „ak" a „celým". Ak by náš kazateľ alebo poradca ostal pri jednoduchej výzve, aby hľadajúci človek učinil pokánie a poddal sa Kristovi, s vysvetlením, že dôjde spasenia, ak tak učiní celým svojím srdcom, nepovstal by žiaden zmätok. Keby len kazateľ alebo poradca nenaliehal na hľadajúceho človeka, že je rozhodne spasený, nestratil by možnosť a príležitosť byť hľadajúcemu na pomoci aj v ďalších dňoch.

Akonáhle by si neskôr hľadajúci človek uvedomil, že ešte stále nedostal požehnanie, pohotovo by znovu preskúmal svoj postoj k Pánovi a pravdepodobne znovu vyhľadal kazateľa alebo poradcu s prosbou o pomoc. Boží služobník by tým získal príležitosť vysvetliť niektoré najčastejšie chyby, ktoré robia hľadajúci ľudia, keď sa snažia prísť k Bohu. Mal by možnosť opýtať sa hľadajúceho, či sa spolieha iba na samotnú Golgotu veriac, že k svojmu spaseniu nemôže prispieť ničím. Mal by možnosť opýtať sa ho, či sa skutočne podriadil Pánovej autorite a vláde, zrieknuc sa vlastnej ctižiadosti a tvrdohlavosti. Mal by možnosť apelovať na hľadajúceho, či skutočne urobil autentické pokánie, či snáď neskrýva nejaké hriešne návyky v nádeji, že do Božieho kráľovstva sa dostane i bez toho, aby z nich učinil pokánie.

Múdry poradca samozrejme nebude prešetrovať detaily jednotlivých hriechov, ale radšej v princípoch upozorní na potrebu odvrátiť sa od všetkých známych hriešnych aktivít a modiel. (Do podrobností prešetrovať všetky detaily je to isté ako hrať sa na kňaza a navyše to má dva katastrofálne následky.

Prvý spočíva v tom, že previnilé svedomie si možno uľaví „vyspovedaním sa" kazateľovi a hriešnik sa už viac necíti natoľko zmorený, aby vyznal hriechy Kristovi. Druhý v tom, že možno neskôr veľmi oľutuje svoju ochotu vyrozprávať vlastné hriechy kazateľovi alebo duchovnému poradcovi a bude mu príliš trápne a zaťažko znova navštíviť zbor. Nanešťastie pochabí duchovní poradcovia, ktorí majú vo zvyku počúvať detailné opisy hriechov, zvyčajne vyvolajú presne tento efekt.)

Ak by sme do nášho príkladu umiestnili rozumného duchovného poradcu, rozdiel by bol v tom, že poradca by sa nechal Bohom použiť ako nástroj od začiatku do konca. Rozmanitým spôsobom by poslúžil duši hľadajúceho človeka. Obrátenie je dielo Ducha a Pánovi služobníci za žiadnych okolností nesmú predbiehať jeho dielo v snahe rýchlo celú vec „priklincovať".

Samozrejme, že sa potrebujeme vyvarovať aj opačnej chyby. Predstavme si, že niekto skutočne prežil usvedčenie z hriechu, prešiel autentickým pokáním a poddal sa Pánovi celým svojím srdcom. To znamená, že pri obrátení tohto človeka Božia milosť skutočne pôsobila. Po čase však tento skutočne obrátený človek stratí uistenie. Skôr alebo neskôr vyhľadá pastora alebo staršieho kresťana a odhalí mu svoje pochybnosti a neistotu. Ak sa tento obrátenec v minulosti pohyboval mimo kresťanského prostredia, potom najskôr vyjadruje a opisuje duchovné záležitosti dosť nemotorne. To môže viesť duchovného poradcu k uzáveru, že tento človek sa neobrátil, a tak mu poradí, aby sa vrátil ku Golgote a úplne odznova učinil pokánie.

Necitlivé poradenstvo v situáciách, keď došlo k prehliadnutiu skutočného obrátenia alebo k „vystrčeniu" neuistených veriacich mimo spoločenstva vykúpených, mnohokrát spôsobilo nemalý srdcabôľ. Už sme spomenuli, že v živote služobníka môže nastať chvíľa, keď bude potrebné zistiť, či život niekoho, komu chýba uistenie, obsahuje znaky obrátenia. Ak tam znaky sú, potom máme za úlohu predostrieť tieto dôkazy pochybujúcej duši. Je potrebné napomôcť takejto osobe prijať aspoň trocha povzbudenia a uistenia z toho, čo už Pán jasne vykonal v jej živote. Popritom bude možno potrebné ukázať na nesprávnosť konania, keď skutočne obrátení ľudia neďakujú za každý prejav milostivej práce Ducha a olupujú tak Pána o chválu.

Je očividné, že absolútne nevyhnutne potrebujeme poznať znaky obrátenia, ak máme poskytnúť iným kompetentnú duchovnú pomoc. Je to tiež nevyhnutné, ak chceme naplniť biblickú povinnosť, zachovať naše miestne zbory ako spoločenstvo znovuzrodených. Najväčšie problémy v histórii kresťanskej cirkvi mali zakaždým svoj koreň v prítomnosti nespasených ľudí v zborovom spoločenstve. Ako sa vôbec podarilo metle modernizmu vymiesť v priebehu poslednej stovky rokov pravé evanjelium z toľkých protestantských denominácii na Západe? Čo spôsobilo, že sa také nespočetné množstvo evanjelikálnych zborov sklátilo pod vlnou „svetského" kresťanstva, ktorá povstala pred nie viac ako tridsiatimi rokmi? Biblické vysvetlenie znie - veľmi veľa dreva, sena a slamy v zboroch.

V evanjelikálnych kruhoch došlo k nevídanému zanedbaniu príkazu zo Židom 12:15 - „Dozerajúc, aby niekto nezaostával od milosti Božej, aby nevyrástol nejaký koreň horkosti a nenarobil nepokoja a trápenia, a boli by ním poškvrnení mnohí!" Človek, ktorý zaostal od milosti Božej je človek, ktorý nedosiahol pravé obrátenie. Ak je takýto človek pripustený za člena cirkvi, veľmi skoro sa možno stane zdrojom duchovného nepokoja a úpadku. Každý miestny zbor, ktorý neuvážlivo prijíma členov, nakoniec zistí, že neunesie váhu nespasených ľudí, a začne sa potápať do mora duchovných problémov a odpadnutia.

V otázke rozhovorov, ktoré vedieme s potenciálnymi záujemcami o členstvo v zbore, platí, že sme omylní a nevyhnutne urobíme aj chyby. Naše „testy" nesmú byť príliš prísne, aby sa nestalo, že aj pre spaseného človeka bude nekonečne ťažké dosiahnuť členstvo v zbore. Skúmať však musíme starostlivo a takisto sa vynasnažiť, aby sme pozvanie do spoločenstva poskytli len tým ľuďom, ktorí skutočne vykazujú, že sa obrátili. Preto musíme dôkladne poznať spomínané dôležité znaky milosti.

Nová zmluva uvádza ešte niekoľko iných znakov obrátenia, ale v našej úvahe sme sa obmedzili na tie, ktoré sa dajú najľahšie rozoznať. V samotných Skutkoch 2 sa nachádza ďalší podstatný znak, ktorý sme kvôli obmedzenému priestoru vynechali. Lukáš zaznamenáva, že kresťania obrátení na Letnice „zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba". K prejavom milosti patrí aj to, že skutočne obrátení ľudia jednoducho chcú uctievať Pána a ukázať, ako veľmi ho milujú. Netreba ich do toho naháňať ani prehovárať. Ich účasť v dome Pánovom neobsahuje množstvo absencií (pokiaľ na to nemajú náležitý dôvod). Dalo by sa k tomu povedať oveľa viac a čitateľ sa môže rozhodnúť podržať si to v mysli ako ôsmy znak.

Nech nás Pán ráči vystrojiť, aby sme múdro rozsudzovali vždy, keď sa pokúšame pomôcť dušiam v núdzi. A nech nám dá vždy pamätať na to, že obrátenie je dielom Svätého Ducha. Nech už v danej chvíli konáme čokoľvek, nesmieme a ani sa nepokúšajme preberať na seba Jeho božské a zvrchované výsady.

(1) pozn. prekl.: Týmto pojmom je preložené anglické slovo „decisionism", ktoré je odvodené od podstatného mena „decision", znamenajúceho „rozhodnutie". Moderný anglický výraz „decisionism" označuje v teologickom kontexte tie hnutia v cirkvi, ktoré zdôrazňujú ľudské rozhodnutie spôsobom, že každého, kto indikuje, že urobil rozhodnutie pre Krista (napríklad zdvihol ruku ako odpoveď na otázku), uisťujú o spasení.